čítam│píšem│žijem│som

Stratení a nájdení by Brooke Davis
My rating: 5 of 5 stars

V prvom rade sa musím priznať, že som od prvotiny austrálskej, 34-ročnej spisovateľky Brooke Davis čakala veľmi veľa. A taktiež sa priznám, že už od začiatku príbehu sa moje očakávania rozchádzali s tým, čo sa v knihe v skutočnosti nachádza. ALE (a je to jedno najmasívnejšie ale, aké zatiaľ z mojich úst zaznelo) predsa len niekde v strede nastal zlom, ktorý ma prinútil nad príbehom rozmýšľať z inej perspektívy. Častokrát sa mi totiž stáva, že zmysel diela pochopím až dlho po jeho prečítaní, spracovaní a uchovaní v pamäti. Pri Stratených a nájdených mi stačilo si prečítať autorkino poďakovanie a záverečné slová a that was it (dokonca obyčajne tieto veci nerobím, moje šťastie, že som v poslednej chvíli zmenila názor).

Ešte som sa nikdy nestretla s knihou, ktorá by priam sršala myšlienkami, rozhovormi a analýzami smrti. Ta-dá! Ak do rúk chytíte Stratených a nájdených, tak je to presne to, čo dostanete a v žiadnom prípade sa knihy nepúšťajte! Bola by škoda prísť o príležitosť nazrieť do tematiky žiaľu a zamyslieť sa, čo by ste si z nej dokázali zobrať pre seba.

Millie

(alias Slečna Hrobárka alebo Len Millie) je pre mňa nezvyčajne smutnou detskou postavou so smutným príbehom. Ako sedemročná predsa má svoj svet, ktorá je dospelým len ťažko pochopiteľný, ale sú to práve oni, kto ho dokáže formovať a tým dať dieťaťu istotu. Túto však Millie stratila po smrti jej otca na rakovinu a po krutom opustení jej matkou v obchodnom dome. A čo viac môže byť pre človeka v jej veku horšie, než stratenie istoty, lásky či starostlivosti? Dovolím si povedať, že nič Prvé, čo Millie vzkrsne v hlave je vydať sa svoju mamu hľadať, čo sa stáva príbehom plným zoznámení, dobrodružstva, šťastia i nešťastia. Nie je v tom však sama - pomáhajú jej dvaja starčekovia Karl Hmatopisár a Agatha.

Každý z nich má svoj životný príbeh, zažil si manželstvo, či už plné lásky a porozumenia (v Karlovom prípade) alebo len bezduchého fungovania (v prípade Agathy). Pokiaľ ste doteraz mali utvorený istý obraz o starých ľuďoch a ich prežívaní, možno si ho utvrdíte alebo sa vám pred očami objaví horizont mnohých možností, ako ich v konečnom dôsledku vnímať inak. Karl totiž neustále premýšľa nad svojim životom, nad tým, čo nevykonal, pokazil, a až neskôr si uvedomí, že má to šťastie byť medzi živými a teda má právo o sebe hovoriť a premýšľať v prítomnom čase.

Agatha, stará zatrpknutá pani na druhú stranu stelesňuje život na dne po úmrtí milovanej osoby a to, čo sa s človekom stane, keď sa príliš uzavrie do seba a vyhýba sa ľuďom okolo seba.

Je pravda, keď sa v anotácii píše, že hlavný hrdinova sa púšťajú na cestu hľadania. Áno, ide v prvom rade o nájdenie Millienej matky, no ani jedna z postáv si v danom momente neuvedomuje, že každá situácia, okamih, potýčka alebo aj samotné cestovanie je nápomocná pri hľadaní samých seba. 

Na goodreads som si k strane č. 72 zapísala poznámku, že dúfam v šťastný koniec tejto knihy. Svojím spôsobom šťastný bol, ale každý, kto sa rozhodne si knihu prečítať musí zvážiť sám.

Čo sa mi páčilo/nepáčilo? Ťažko povedať, pretože čo môžem vytknúť knihe, ktorá v sebe obsahuje tak veľa smútku a žiaľu a v podstate je veľmi pravdivá? Snáď len to, že autorka nám všetkým nastavuje až príliš veľké zrkadlo, aby nám ukázala, čo sa s nami všetkými aj tak skôr či neskôr stane...

View all my reviews