16. 9. 2015

Hektorova cesta aneb hledání štěstí; Francois Lelord (Smart Press, 2005)

Šťastie. Happiness. Le bonheur. Samotné slovo môže mať rôznu podobu, ale význam je ten istý. Žijeme vo svete kde po ňom všetci v kútiku duše túžime. Častokrát si ale tí, ktorí ho majú prebytok neuvedomujú jeho hodnotu. A tí, čo ho majú len málo sú vďační aj za tú trošku. Je to fakt, o ktorom sa dočítate práve v tejto knihe.


Šťastie = taký stav človeka, ktorý zodpovedá najväčšej vnútornej spokojnosti s podmienkami vlastného bytia, plnosti a pochopeniu života a uskutočneniu jeho ľudského poslania. Šťastie je splnenie ideálu, dôsledok plného rozvinutia ľudských možností. K šťastiu patrí prvok náhody, ktorý často prichádza ako dar. (zdroj: wikipedia.sk)
Nemyslím si o sebe, že som nešťastný človek, práve naopak. Som šťastná do tej svojej miery a to mi stačí, teším sa z toho, čo mi bolo nadelené. Po tejto knihe som však siahla hlavne zo zaujímavosti. Veď kto by nesiahol po recepte na šťastie keď ho máte hneď na dosah? Psychiater Hektor sa narozdiel odo mňa necítil až tak spokojný so svojím životom. Úspešný v tom, čo robí, s milujúcou priateľkou a rodinou. Všetky pochybnosti v ňom začali vzbudzovať práve jeho klienti - ktorí mali presne to čo on, ale stále akoby to nebolo ono.

14. 9. 2015

gone with the wind or what does it mean to have it all

Dni plynú. Aj týždne. A mesiace a roky a desaťročia a fu, tak ďaleko ešte rozmýšľať nechcem. Snažím sa spomenúť si, či niekto z psychológie výskumom dokázal, že plynutie času sa zrýchľuje s pribúdajúcim vekom (to už si robím taký prieskum, čo všetko budem musieť doháňať o pár mesiacov na štátnice, hm). Niekto tam určite bol len si nespomeniem na meno. Každopádne v googli toho nájdete habadej ak by vás táto problematika zaujímala, len si nie som istá, či to bude niečo pozitívne. 
K tomuto depresívnemu faktu (že čím ste starší ten čas jednoducho uteká fasa rýchlo bla bla bla) som sa nevedomky opäť (lebo ak sa táto téma nepretriasa v mojom okolí každý deň tak ani raz) dostala kvôli tejto fotke.

©michalavr

Rovnako som si po jej uzretí spomenula na to, aké bolo počasie, keď som ju fotila. Že fúkal bohovský vietor, my sme sa na Devíne rozlúčili s teplým augustom a že na druhý deň ma bohovsky boleli dutiny. Čo tým chcel autor (ja) povedať? Vlastne len toľko, že keď zafúka vietor život ide podobne rýchlo ako oblaky na oblohe. Je jedno či ten pomyselný vietor má podobu nového vzťahu či novej pracovnej príležitosti. Na chvíľku nevenuješ pozornosť tomu, čo sa okolo teba deje a keď sa konečne obzrieš späť, zistíš, že všetko je fuč, všetko zmizlo. Alebo sa zmenilo. Alebo prišlo niečo nové, krajšie. Lebo je to prirodzené, taký je život, aby niečo nové prišlo tak niečo iné musí odísť. To je zákon, ktorý neoklameš, jasné. Takéto cliché, s ktorým, zdá sa, sú všetci spokojní. Stačí nám to ako výhovorka keď sa nám darí a všetko ide fajn. A potom príde niečo zlé, na úkor toho dobrého a plačeme, umárame sa, preklíname. Ale prečo nemôžeme mať viac vecí naraz? Nezaslúžili by si tí, ktorí od života berú ale mu aj naopak niečo vracajú nejaké špeciálne privilégium mať to všetko?

3. 9. 2015

Pozrite si rebríček Top 10 najlepšie zarábajúcich spisovateľov sveta. Kto všetko sa v ňom nachádza?

Sem tam si zvyknem v trafike (moje tretie najobľúbenejšie miesto po kníhkupectve a papiernictve) kúpiť magazín Forbes. Či už pre inšpiráciu, pokochanie sa, motiváciu, alebo aj preto, aby som v ňom našla zaujímavé informácie. Tento mesiac sa rozhodli jednu stránku venovať aj umeniu písania. Konkrétne sa pozreli na výplatné pásky autorom, aby zistili, ktorí za posledný rok zarobili najviac.

Svet kníh je plný autorov z celého sveta, ktorí dúfajú, že práve to ich dielo je hodné stať sa bestsellerom. Potom príde nejaký kritik, ktorému kniha jednoducho nepadne do nôty a šance na mega úspech sú mizivé. Niektorým z mála sa to však podarí. Dostať sa na to prestížne knižné výslnie s príbehom, do ktorého vložili kúsok seba. Americký Forbes sa rozhodol zmapovať finančnú situáciu na knižnom trhu. Pozrel sa na zúbok autorom, ktorí v období jún 2014 až jún 2015 zarobili najviac. Kto sa umiestnil v rebríčku Top 10 najlepšie zarábajúcich autorov? (čísla sú v dolároch a platné pre americký knižný trh)

  1. James Patterson (89 mil.) Niet autora, ktorý vydá za rok toľko kníh, koľko sa to podarilo práve tomuto autorovi. James Patterson síce je najlepšie platený, ale jeho knihy väčšinou vychádzajú v spolupráci s inými autormi. Takto vydal za posledný rok 18 kníh, čo je neuveriteľné množstvo. Osobne som nečítala ani jednu, ale spomenúť môžem napríklad Denník Šiši Clarkovej alebo knižnú sériu Môj najhorší školský rok. Nie som si istá, či je na slovensku nejak populárny, osobne som sa do styku dostala asi len s jednou z jeho kníh.
  2. John Green(26 mil.) Meno známe hádam celému svetu. Okrem toho, že jeho knihy sú výnimočné mu hlavne pomohol na výslnie Hollywood. Po filmovej adaptácii knihy Na vine sú hviezdy je stále populárnejší. Ďalšia sfilmovaná kniha Papierové mestá už udrela do kín, a môžeme len predpokladať, aký ohlas sfilmovanie opäť vyvolalo.
  3. Veronica Roth (25 mil.) Ktorý tínedžer dnes snáď nemá prečítanú Divergenciu? Fantasy pre mládež má dnes na knižnom trhu dosť veľký podiel a podobne ladené série vychádzajú jedna za druhou. Aj tu zohral veľkú úlohu Hollywood. Ja som z fantasy akoby už vyrástla, mám za sebou mnoho iných sérii takéhoto druhu a teraz sa v čítaní uberám úplne iným smerom.


Ďalej sa v rebríčku nachádzajú ďalšie zvučné mená. Danielle Steelová, ktorá minulý mesiac oslávila 68 rokov je stále očividne veľmi čiperná a úspešná. Jej knihy boli preložené do 28 jazykov a filmové prevedenie si zaslúžilo 22 z jej kníh. V rebríčku taktiež boduje autor Denníka odvážneho bojka, Jeff Kinney, Janet Evanovich, J. K. Rowling (ktovie však, či stále ide Harry Potter alebo je to hlavne kvôli Cormoranovi Strikeovi?), Stephen King (seriál Pod Kupolou tiež urobil svoje), Nora Roberts a John Grisham.
Našli ste si v rebríčku svojho obľúbeného autora? Keby ste si mohli zostaviť svoj vlastný rebríček pre vás najlepších autorov, koho by ste v ňom zahrnuli? U mňa by to vyzeralo takto:

  1. Ken Follett (lebo píše neskutočne a história v jeho podaní ma baví viac ako tá skutočná);
  2. Steig Larsson (lebo aj keď nežije, tak len vďaka jeho knihám som pričuchla ku krimi);
  3. Zadie Smith (lebo píše o bežných ľuďoch naoko bežné a nudné príbehy ale práve v tej bežnosti je to čaro);
  4. Irvin Yalom (lebo ako študentka psychológie by som ho mala mať načítaného od predu od zadu, ale píše neuveriteľne zaujímavo a skutočne).
Napíšte do komentáru váš rebríček, som naozaj zvedavá na tie mená!

(zdroj: magazín Forbes SK)

1. 9. 2015

when the sun rises.

Fotím rada. A fotím amatérsky. Nemám zrkadlovku a ani si žiadnu pravdepodobne nikdy nekúpim. Pravdepodobne preto, lebo sa mi na ňu nikdy nepodarí našetriť. A Ježiško nebude nikdy tak štedrý. S každou fotkou sa mi aj napriek tomu spájajú spomienky na jej vznik. Tieto sú špeciálne a zapamätám si ich asi navždy. Aj preto, že som kvôli nim vstávala o 4 ráno a cestovala na východné Slovensko. A ďalším dôvodom je, že všetky boli odfotené za jazdy zo sedadla spolujazdca (kvôli tejto vymoženosti odkladám robenie vodičáku, haha). A mojou (vďakabohu pevnou) rukou. Myslím si, že k nim nie je čo dodať. Krajina sa prebúdza, spolu s ňou ľudia, na ktorých čakajú dennodenné povinnosti. Túto mágiu je možné postrehnúť len na chvíľu. Keď sa poriadne pozeráš, nájdeš tam všetku krásu sveta. V jedinom východe Slnka.

Miesto: východné Slovensko, niekde na ceste.
©michalavr

"The time has passed me by, it's gone with the wind, it's all because the sun shined once again."
Labrynth; Let the Sun Shine 

Začiatok školského roka a.k.a. sladký život vysokoškoláka.

Brázdim blogovým svetom a čo nevidím? Internet sa otriasa príspevkami o príchode nového školského roka. Noví monitoranti, maturanti a, keby ste nevedeli, aj noví štátniciari. Rozmýšľam, komu popriať viac šťastia - či tým, čo si vyberajú strednú; tým, čo musia spraviť maturitu aby ich zobrali na vysnívané vysoké školy, alebo sebe, od ktorej sa očakáva, že presne takto o rok bude mať titul. Any ideas?
Snažím sa spomenúť si, aké to bolo presne v tento deň pár rokov dozadu. Pravdepodobne som celý deň stresovala, veď dievčatá vedia svoje. Zistiť, kedy sa máme stretnúť, kde sa máme stretnúť, čo si obliecť, ako si vypnúť vlasy. A chodí vlastne autobus v rovnakom čase ako minulý rok? A aké to bude, keď sa po lete so všetkými opäť raz stretnem? Ako dlho budeme v škole? Akí budú noví učitelia? Už teraz ako nad tým rozmýšľam sa mi motá hlava, a to reálne sa zajtra nikam nechystám. Popravde, zajtra o 9:00, kedy sa pravdepodobne vo všetkých slovenských (aj českých) školách budú zhromažďovať detiská niekde na dvore a následne vo svojich triedach, ja budem spať. Respektíve ak mám byť fakt úprimná, nebudem spať, ale minimálne nebudem v škole. Pretože mne sa začína až 21. septembra.

Superko stojan na bicykle pred VŠMÚ. Teda aspoň si myslím, že je to ono. ©michalavr.

Aj to patrí k výhodám a luxusu vysokoškolského života. Len si treba vedieť aj dobre vybrať. Každopádne, každému, kto len zvažuje, či sa mu na VŠ vôbec chce, radím, aby sa mu boha že chcelo!  A to z týchto dôvodov:
  1. si na ceste k titulu. Keďže v dnešnom svete titul = peniaze, tak je pravdepodobné, že tá cesta je aj správna. Štatistiky hovoria za všetko.
  2. máš možnosť vyskúšať si život bez rodičov za chrbtom. Na to však potrebuješ dobrý dôvod, prečo chceš ísť študovať do iného mesta. Fajn funguje, že sa chceš naučiť samostatnosti a zodpovednosti, tomu žiadny rodič neodolá! Jedine, že by si bol tak mizerný herec, že ti neveria ani nos medzi očami. Alebo si to na nich skúšal už veľmi veľa krát.